Milica Petrušová zo septimy sa zúčastnila slávnostnej ceremónie odovzdávania cien v súťaži - Stredoškolské eseje (BISLA), ktorá sa konala 14. februára 2024 v Bratislave. Táto súťaž je už tretí rok známa tým, že pravidelne ocení mládež, ktorá sa zaujíma o súčasné témy a problémy spoločnosti. Jednou z ocenených bola aj Milica, ktorá sa umiestnila v silnej konkurencii na 1. mieste.
Súťažiaci si mohli vybrať z nasledujúcich dvoch tém:
1. Umelá inteligencia - napíš, čo sú jej negatíva a pozitíva. A čo si o nej myslíš ty?
2. O čom sa nehovorí, ale malo by sa?
Odborná porota, ktorá hodnotila stredoškolské eseje, pozostáva z nasledujúcich členov: Darina Abrahámová (dramaturgička), Nikola Krajčíková (študentka BISLA), Božidara Turzonovová (herečka SND), Bibiana Vlkova (študentka BISLA), Ľubomír Feldek (básnik), Samuel Marec (prekladateľ).
Božidara Turzonovová prevzala úlohu čítať jej esej, čo je ďalší dôkaz toho, že umenie a kultúra sú dôležité pre mladých ľudí a tiež pre celú spoločnosť. Táto slávnostná ceremónia bola veľkým úspechom pre súťažiacich a tiež veľkým momentom pre organizátorov.
Blahoželáme a ďakujeme za úspešnú reprezentáciu školy, Milica 
PhDr. Ľudmila Kónyová
Z hodnotenia spisovateľa Ľubomíra Feldeka:
Z desiatich – už ako najlepšie vyhodnotených – esejí (postupujúcich do finále), ktoré som dostal na prečítanie, aby som určil ich čelné poradie, navrhujem na 1. miesto esej Milice Petrušovej Spoločnosť je bábkové divadlo.
Aj preto, že autorka si dala so svojou esejou najviac práce a napísala jej slovenskú aj anglickú verziu. Ale nielen preto. Hlavne si zvolila peknú metaforickú tému a vyťažila z nej poznanie, že to shakespearovské “divadlo-svet", ktorého sme súčasťou, si vyžaduje nielen kvalitných hercov, ale aj kvalitného diváka. Čo by sme mohli čítať aj ako vzťah "politika" a "voliča". Táto esej má teda v sebe aj skryté riziko, že sa nemusí každému páčiť, najmä nie každému politikovi. Už voľba základnej metafory je riskantná – veď žijeme v období, keď sa niektorým politikom podarilo urobiť nadávku aj z takého nevinného slova ako je slovo “bábkoherečka” – a používajú ho na nezmyselné urážanie Veroniky Remišovej, ktorá má “bábkoherecké” vysokoškolské vzdelanie – a nie je to jej jediná odbornosť. Touto poznámkou chcem ešte viac zovšeobecniť kvalitu tejto eseje – jej autorka vkusne oponuje dnes takému rozšírenému zlozvyku, že sa politická diskusia zneužíva na urážanie žien. (Čo všetko sme sa už od vulgárnych politikov dozvedeli napríklad o pani prezidentke, že je to nielen americká agentka, ale aj hlupaňa, aj “mešuge” – a dokonca v zborovej recitácii, ktorú dirigoval pán Blaha, niekoľko ráz zaznelo ešte vulgárnejšie slovo). Milica Petrušová vo svojej eseji teda slušným spôsobom kritizuje neslušnosť a vyzdvihuje džentlmenstvo, ako nielen ľudskú, ale aj politickú kvalitu.